Prístavné mólo

Autor: Gabriela Pivková | 25.7.2013 o 19:34 | (upravené 22.3.2015 o 4:47) Karma článku: 5,72 | Prečítané:  486x

Počas dovolenky pri mori človek uvažuje trošku inak. Je uvoľnenejší, bezstarostný a vychutnáva si každú sekundu dovolenkovej pohody. I myseľ je čistejšia a jasnejšie uvažujeme. Posledný deň v Chorvátsku som vstala asi okolo piatej ráno a vybrala som sa na rannú prechádzku.

 

Je skoré ráno a ja stojím na okraji móla. Jemný , chladný , od mora vanúci vietor sa pohráva s vlasmi a prifarbuje mi líčka do červena.

Pritom sa pozerám na nikde nekončiace tmavé more, ktoré ešte neprivítali hrejivé lúče slnka. Počujem melodickú pieseň vĺn udierajúcich do kameňov. Do nosa  mi vráža slaná vôňa prímorského vzduchu. Snažím sa tento okamih vryť hlboko do pamäti, nasýtiť sa vzduchom, tancovať podľa rytmu neutíchajúcich vĺn, pozorovať vychádzajúce slnko spoza mora, ktoré zobudí spiace mestečko k životu.

Nad hlavou mi poletujú čajky, ktoré sa sem-tam strmhlav spustia k hladine mora ukoristiť si nejakú potravu. V mori sa občas mihnú malé rybky, ktoré vyskočia a so žblnkotom sa opäť stratia v hlbinách. Pri móle sú odstavené výletné lode, luxusné súkromné jachty i malé člny, ktoré sa kolíšu podľa príkazov morských vĺn. Mólo z druhej strany lemujú lavičky a čierno-biele fotografie so stručnými informáciami siahajúcimi k jeho počiatkom a k výstavbe. V pozadí za fotografiami stojí plastová figurína stvárňujúca ženu životnej veľkosti oblečenú v šatách siahajúcimi až po zem. V ľavej ruke drží nad sebou dáždnik a v pravej vreckovku mávajúc s ňou na svojho milého stojaceho o pár metrov pred ňou.

Sadnem si na lavičku a upriem pohľad do zeme. Štvorcové tmavé kamene, z ktorých je mólo postavené, sú už takmer hladké od toho množstva chodidiel, čo po nich prešli. Zasiahne ma túžba nazrieť do minulosti, stáť na ňom, sedieť, trebárs i mávať vreckovkou ako tá žena za mojim chrbtom, či len bezducho upierať pohľad na more a na jazyku cítiť jeho prenikavú chuť. Z tranzu ma dostane až akýsi rybár s fúzmi, ktorý akurát nasadol na svoju loďku a odvesloval z prístavu.

Vtom slnko začne vychádzať spoza mora a vítať nový deň. More sa zatrbliece od prvých slnečných lúčov a osvieti moju tvár. Pocítim tie povzbudivé zlatisté lúče na celom mojom tele, ktoré sú ako pohladenia matkiných láskavých rúk. Prístavné móla sú a boli vždy miestami, na ktoré chodím počas dovolenky nespočetne veľakrát a miestami, ktoré ma priťahovali ako dva nesúhlasne nabité póly.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?