Neznámi hrdinovia roku 1944

Autor: Gabriela Pivková | 4.8.2013 o 14:48 | (upravené 22.3.2015 o 4:46) Karma článku: 8,51 | Prečítané:  604x

,, Nádej je to posledné, čo v človeku zomiera.''  Friedrich Schiller                                 Keď už nemáš nič. Zobrali ti slobodu. Zbavili ťa politických , hospodárskych, sociálnych a ľudských práv. Z jedného dňa na druhý odlúčili od rodiny a chceli z teba urobiť ľudskú trosku. Vlastne nie,  ľudskosť nepoznajú. Pre nich si nebol človek. Také slovo pre označenie Židov podľa nacistov neexistuje. Jednoducho nebol si nič. Len nejaký škodca. Odpad, ktorý zneužili a potom zlikvidovali. Ale niektorí verili, že to raz skončí. Nič netrvá večne. Nádej , viera, odhodlanie a odvaha pre dvoch zajatcoch ešte niečo znamenala. A oni dvaja nečakali na svoj osudný kúpeľ smrti, ale rozhodli sa konať. Nielen v prospech seba, ale za všetkých, ktorý trpeli v koncentračných táboroch.

,,Holokaust sa nezačal až vtedy, keď jeho obete hnali do dobytčích vagónov deportačných vlakov, ani vtedy, keď sa ocitli pred bránami vyhladzovacích táborov, resp. plynových komôr. To bolo ,,iba'' vyústenie procesu, ktorý sa začal verbálnymi útokmi, ostrakizovaním a perzekvovaním určitej skupiny občanov, ktorí boli vzápätí označení za nepriateľov národa, štátu a celého ľudstva, za príčinu vojen či iných pohrôm.''

( Ivan Kamenec)

13.4. 1942, dobytčí vagón XVI, 1000 mužov deportovaných na smrť. Medzi nimi i mladík, ktorého svedectvo sa zapíše do histórie. Muž, ktorého meno bude čoskoro päťmiestne číslo. Väzeň číslo 29 162. Slovák z Trnavy.

14.6. 1942, prvá zástavka: Lublin. Neskôr prevezení do Osvienčimu. Na zäpastí číslo 44 070. Slovenský žid z Topoľčian.

Osudy týchto dvoch slovenských židov sú úzko späté- spoločný útek z nacistického pekla. 667 nádejných pokusov o útek. Dvanástim odvážlivcom sa to podarilo. Medzi nimi Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba. Prví dvaja slovenskí židia, ktorí podali svedectvo o neľudských praktikách v táboroch smrti.

Túžili po slobode. Nielen tej svojej. Po slobode všetkých tých, ktorých nacistické agresorské svine zajali v lágroch. Oni nepotrebovali ľútosť. Potrebovali pochopenie. Nechceli zmeniť celý svet. Chceli, aby celý svet otvoril oči a videl , čo bolo tak dlho skrývané. Chceli pomstu. Ale guľka do hlavy fašistickým predstaviteľom a veliteľom tábora by nikdy nebola dostatočnou pomstou za to utrpenie miliónov ľudí. Nemohli sa na to už viac prizerať. Počuť tie bolestné výkriky, vidieť tie kúdole dymu z ľudských tiel  niekoľkokrát za deň.  Dva roky to všetko vydržali. Po dvoch rokoch tohto besnenia sú stále na žive a nič sa nezmenilo. Všetky procesy sa len zintenzívnili. Boli to starí väzni. Vedeli, počuli, videli, prežili  toho veľmi veľa. Pracovali na rôznych pozíciach. Mali prístup k údajom, ku ktorým sa len tak nejaký väzeň nedostal. Všetko si písali, značili a zbierali dôkazy, aby sa raz dostali do tých správnych rúk. Do rúk ľudí, ktorí by zbombardovali plynové komory, zničili železnice a okamžite zastavili transporty. Rozhodli sa, i za pomoci svojich priateľov, podujať sa na útek a osobne vyrozprávať svoje zážitky.

7.4. 1944 sa táborom niesol ohlušujúci zvuk sirén. Všetci vedeli čo to znamená. Stavy väzňov po spočítaní nesedia. Dvaja väzni chýbajú. Jeden pisár z deviatky a druhý z úseku B-II A. Ostatných niekoľko tisíc väzňov v pruhovanom oblečení stálo pred barákmi vyše 25 hodín. Začalo sa pátranie. Po celom tábore i po okolí. Okolo tisíc mužov elitnej špeciálne cvičenej jednotky SS so zúrivými psami prehľadávali tábor tri dni a tri noci. Alfred a Rudolf zatiaľ tŕpli pod drevenými dielcami v tábore, z ktorých sa mali začať stavať ďalšie ubytovne. Dúfali, že petrolej a tabak, ktorými bola chránená ich skrýša, budú dostatočné silné a psy neprídu na žiadne stopy. Po trojdňovom intenzívnom pátraní na nič neprišli. Nenašli ich. Vyzerá to nádejne. Teraz ešte zdolať približne sto kilometrovú trasu ku poľsko-slovenskej hranici.

Skrčený v malej jame vyše 70 hodín. Celé telo im vypovedalo službu. Boli slabí, hladní i smädní. Zásobami jedla a pitia museli šetriť. Ledva ubolenými rukami nadvihli dielce, aby sa priblížili ku svojmu snu. Konečne opustiť hranice tejto pevnosti. Šťastie stálo pri nich. Horami, dolinami i vyprahnutými miestami putovali 11 dní, kým sa ocitli pri poľsko-slovenskej hranici. Počas tejto stratiplnej cesty natrafili na ľudí, ktorí im podali pomocnú ruku. Šťastie aspoň tentokrát stálo pri nich.  Prišli do Žiliny , aby porozprávali o tom , o čom dva roky mlčali. Rozpovedali im všetko. Ukázali zhromaždené dôkazy. Neverili im. Opäť sa potvrdila pravdivosť myšlienky McLuhana, že iba tie malé tajomstvá musia byť chránené, tie veľké sú udržiavané v tajnosti tým, že im verejnosť neverí. Pochybovali o ich slovách i o spisoch kvôli ktorým viacerí z tábora riskovali život. Ale čo tam už po ich životoch? Oni sa už z pazúrov smrti pravdepodobne nedostanú tak nech aspoň niečo urobia preto , aby zachránili život tých druhých.

Boli naivní. Ako si mohli myslieť , že svet vonku uverí tomu, že Nemci vraždia denno-denne niekoľko tisíc ľudí? Na svet síce prenikli správy o tom, čo sa skutočne so Židmi v táboroch deje , ale tieto informácie neboli potvrdené. Neboli dôkazy. Teraz pred politickými, spoločenskými, hospodárskymi elitami doma i v zahraničí ležala 30-stranová správa Wetzlera a Vrbu. Tak dlho trvalo kým sa veci dali do pohybu, že sa im  všetka  tá snaha a útek zdali úplne zbytočné.

Dnes je ich správa jedným z najcennejších dokumentov druhej svetovej vojny v oblasti holokaustu. Priamo zachránila životy 120 000 Židov. Kto počas vojny zachránil viac životov pred osudom , ktorý im predurčil Hitler? Neviem o ňom. Alfredovi Wetzlerovi boli posmrtne udelené štátne vyznamenia Rad Ľudovíta Štúra i Kríž M.R. Štefánika. Taktiež sa stal čestným občanom mesta Trnava a bola mu udelená pamätná medaila. O ich odvážnom čine vie málokto. Nech je ich posolstvo varovaním a výstrahou , aby sa nič podobného v Európe už neudialo.

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?