Zmysel života?

Autor: Gabriela Pivková | 31.8.2013 o 19:18 | (upravené 22.3.2015 o 4:46) Karma článku: 7,16 | Prečítané:  2011x

Pôvodne som sa rozhodla napísať školský sloh na tému ,,Tuším, kam kráča ľudstvo. Premýšľam, kam mám kráčať ja''. Jedna z tém na písomnú formu maturitnej skúšky pre rok 2006/2007. Predpísaný útvar bola úvaha. Čas na vypracovanie je niečo vyše dvoch hodín. Pol hodinu som sedela a mala som napísané asi tri vety. V hlave veľa myšlienok. Ale ako ich usporiadať , aby mali nejakú logickú súvislosť a vyjadriť myšlienky slovami? Po tej polhodinke som to vzdala a povedala som si , že sa nebudem s tým trápiť ako školáčka v lavici , ktorej fantáziu zväzujú pravidlá a predpísaná forma a vykašlem sa na to. Vymazala som napísané tri vety i s nadpisom a vtedy som začala písať.

Život. Niekedy uvažujem aký má zmysel. Od narodenia po smrť. Predovšetkým tá doba medzi tým. Kladiem si otázku ako ju vyplniť tak, aby som mohla povedať, že môj život na tejto planéte má nejaké opodstatnenie. Nechcem viesť život typu ,,svet som JA'' a svet je IBA súhrn mojich pocitov a vnemov. Môj život predsa nebol, nie je a nebude  iba o mne. Život žijeme pre druhých. ,,Pomáhame druhým vstať a tým sa sami dvíhame'', ako raz povedal niekto učený koho meno nepoznám. Všetci vieme, že ak chceme, aby bol náš život naplnený treba na sebe pracovať duševne i fyzicky. Stanoviť si ciele, ktoré postupom času a s pribúdaním našich síl dosiahneme. Nech sú akékoľvek. Potrebujeme po niečom túžiť a zrealizovať to.

Ja, ako žena mám jednu z tých najkrajších úloh a želaní na Zemi. Je to krásne poslanie byť matkou. Priviesť na svet nového jedinca. Celé zrodenie považujem za najväčší zázrak. Ako sa postupne zo spermie stane mysliace stvorenie neskôr schopné samostatnej existencie, reprodukcie, myslenia. Je skutočne záhadou, že len na našej planéte sú schopné rastliny fotosyntézy, a tým pádom je všetko ostatné schopné života. To je SILA. Mám sa však uspokojiť s tým, že si nájdem muža, ktorého budem ľúbiť, a potom sa naša láska zhmotní v dvojnohého jedinca, ktorý bude nasledovník nášho rodu, a my ako rodinka budeme žiť šťastne Bohu a národu slúžiť až do skonania? Áno , aj po tom túžim.

Verím  však tomu, že musí existovať i niečo viac. Niečo, čo je mimo nás. Ale na druhej strane si matne uvedomujem, že mimo nás nie je nič. Realita je len to, čo sme schopní vnímať. Objekt nejestvuje, keď nemá jestovať pre koho, pre nejakého pozorovateľa. Cítim ako keby toto všetko čo tu zažívame bola len akási predohra. Príjemné pošteklenie zmyslov pred veľkolepým vyvrcholením. Ani sama však neviem, čo by to veľkolepé vyvrcholenie malo byť. Možno koniec sveta. Následný príchod nášho spasiteľa, nastolenie spravodlivosti, život v mieri, láske a hojnosti?  Možno očakávam raj na zemi? Ale ten tu druhýkrát už nebude. Peklo ma ku tomu bližšie. Možno čakám, že v kráľovstve nebeskom sa naplnia moje očakávania? Budem tam s tými , ktorých milujem a nekonečne šťastná a bezstarostná? Som zvedavá ,čo bude po mojej telesnej smrti. Možno krátko predtým ako navždy zavriem oči sa mi zrazu všetko vyjasní.

Tak veľmi veľa vecí je mimo môjho poznania, a tak veľmi veľa toho ešte neviem, ale túžim poznať. Pokiaľ budem žiť sa však odpovede na všetky moje otázky nedozviem. Ale ako by som mohla vedieť niečo po smrti? A práve v to dúfam. Mám pocit, že na moje otázky mi odpovie len Boh. Lebo žiadny vedec 21.storočia nenájde odpoveď na otázky, ktoré mi prelietavajú hlavou.

Na jednej strane je frustrujúce, že život každého je taký obmedzovaný či už časom, peniazmi, záväzkami voči druhým alebo aj samým sebou. Je to ako boj s časom opreteky pričom od samého začiatku nám je jasné, že je dopredu prehraný. Život je boj. Boj o prežitie. Ale načo? Jediný boj z ktorého so stopercentnou určitosťou nevyviazne nikto živý. (Ale aj tak sa treba snažiť. Možno sa nejakému alchymistovi podarí vynájsť elixír života, a keby ste náhodou chceli žiť večne na Zemi môžete dúfať, že bude natoľko ochotný a podelí sa s vami.) A niekedy živote bojujeme sami so sebou. Dokonca sa mi zdá, že nie niekedy, ale ani nie stále. Len často. Ale tento boj môžeme vyhrať. Sami nad sebou zvíťaziť môžeme. Skôr ako prehrávať či víťaziť by sme mali mať najskôr svoje telo i ducha pod kontrolou. Pod neustálou kontrolou by sme mali mať svoje myšlienky a vedomie. V takomto prípade by nad nami nezvíťazil niekto iný, ale práve vtedy by sme mohli povedať, že sme vyhrali sami nad sebou. Jediný súboj, ktorý má zmysel. Poraziť toho parazita, čo sa nám doslova vryl do života, a chcel z neho urobiť život plný svojich pravidiel a doktrín. Podmaniť si našu dušu. Vonkajší svet je len obrazom vnútorného a odrazom nás samých. Hnijeme a svet zomiera s nami.

Nevieme, kde je naše miesto a ani to kto sme. Stratili sme svoju podstatu. Stratili sme ľudskosť. Prizerali sme sa ako Nenávisť zosadila z tróna svoju roztrasenú sestru Lásku. Ako Láska bola odsúdená Smrťou a Nový život vítala Nenávisť, Chamtivosť, Strach, Hrôza. Prehrali sme kolektívne. Ale do srdca každého jedného jednotlivca bolo vždy prvotne zasiate semiačko bezpodmienečnej Lásky. Aby vyklíčilo a prinášalo osoh, a s ním ďalej za pomoci Slnka i dažďa kvitla Dobrosrdečnosť, Radosť, Láskavosť. To by bol niekdajší zmysel života, kde by som sa viac nepotrebovala nič pýtať. ,,Láska je už len popolom, ale i popol sa dá správnym spôsobom zmeniť na plameň- tak fúkaj. '' (Lier)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?