Byť sám sebou

Autor: Gabriela Pivková | 15.9.2013 o 20:26 | (upravené 22.3.2015 o 4:46) Karma článku: 4,58 | Prečítané:  1052x

Tento článok nebude o radách, ako si zachovať svoju vlastnú tvár v dnešnom svete masiek. Nikoho nebudem predsa poučovať. Tento článok bude o tom, ako som sa ja rozhodla byť sama sebou a skutočne robiť to, čo chcem ja a nie to, čo chcú druhí. Urobila som síce malý krok, možno Vám príde, že bezvýznamný, ale pre mňa to bol veľký skok. Toto bude príbeh o tom, ako som sa dostala na koncert Ondreja Ďuricu.

Už dávno mi môj expriateľ hovoril, že si až moc nechám rozkazovať do života. Som bez vlastného názoru a príliš prispôsobivá. Niežeby mi to vyčítal. Snažil sa mi pomôcť. Aby som si uvedomila, čo chcem. Aby som počúvala svoje srdce. Aby som mala odvahu plávať aj proti prúdu. Aby som sa nebála, byť iná.

Začalo sa to takto. Jedno popoludnie som prechádzala okolo Smerr Pubu a pozerala jedným okom plagáty s rozpisom koncertov. Nezastavovala som sa. Ja na také nie som. Zahliadla som však na jednom z plagátov meno - ONDREJ ĎURICA. Raz mi kamarát poslal od neho song ,,Pieseň pre Slovensko'' .Keďže  patrím ku tým, čo milujú svoju vlasť, pesnička ma zaujala a zapáčila sa mi. Text piesne, melódia, navyše sympatický spevák. S týmto kamarátom, čo mi ju poslal asi pred pol rokom, som si deň pred koncertom písala cez gmail. To som ešte nevedela, že to je zrovna 24 hodín pred jeho koncertom. Len som sa ho opýtala, či by so mnou nešiel. Samozrejme, od neho od nemohla čakať jednoznačnú odpoveď. Jeho odpovede zneli: neviem, nechce sa mi, dám ti vedieť neskôr. Povedala som mu, že však ja ani neviem, kedy koncertuje. Vygooglila som si dátum koncertu. Napísala som mu, že je to už zajtra a lístok stojí desať eur. Tieto fakty ho moc nepresvedčili, aby išiel. Tak som rozhodla za neho. Keď mi nepovedal jednoznačné nie, tak ja hovorím za neho áno. Nemali sme, samozrejme, ani lístky, rezervovaný stôl a nevedeli sme riadne ani jeho pesničky. Hneď večer som si stiahla obidve cdčká a začala počúvať. Žila som tou hudbou do pol 4 rána a snažila som sa nebyť moc hlučná, v rámci nočného kľudu.  Úplne ma chytili za srdce. Už som sa tešila, ako ich budem na plné hrdlo spievať s ľuďmi podobných názorov a hodnôt ako mám ja.  Kamarátovi som povedala, že ho budem hodinu pred koncertom čakať vonku pred mojím vchodom. Žiadne námietky, tak som bola spokojná. Dvadsať minút predtým, ako sme sa mali stretnúť som mu volala, či to teda platí. On mi povedal, že sa na ničom so mnou nedohodol a že je unavený. Ale, že príde. Hmm, bol ma kopnúť pred vchod do pubu. Povedal mi, že do vnútra nejde a že si to mám užiť. Pýtala som sa sama seba, že kam som do dospela, keď idem sama na koncert. Mierne vytočená, ale pevne rozhodnutá, že tam idem som si kúpila modrý papierový pásik na ruku a vošla som dovnútra. Ľudí tam zatiaľ veľa nebolo. Kúpila som si pivo a sadla som si blízko k baru. Povedala som si, že to malé pivo mi bude musieť vydržať celý koncert, pretože veľa peňazí mi už neostalo. Tak som si z neho uchlipkávala ako keby bolo horúce. Odtelefonovala som štyroch známych, či by neprišli. Meno speváka im však nič nehovorilo, čo som aj predpokladala. Povedala som si, že nevadí, že však tu sú ľudia podobní mne a že sa s niekým zoznámim. Uvedomila som si, že sa tak stať nemôže pokiaľ budem sedieť vzadu za barom, kde bolo najmenej ľudí. Išla som si sadnúť dopredu. Nie za stôl, keďže boli všetky obsadené, ale na takú lavičku pri stene blízko parketu. Bola dosť dlhá a na jednom konci už sedeli dvaja chalani. Sadla som si na ten druhý koniec. Len som sa obzerala a s tým pivom v ruke som musela vyzerať tak, že ho mám chuť vyliať, keďže chlapci vypili dve fľaše , zatiaľ čo ja som mala v rukách to jedno malé. Čakala som, kedy odbije deviata hodina, aby som stála v dave, spievala resp. škriekala a skákala. Lavička sa po čase celá zaplnila, keďže aj ľudí v miestnosti pribúdalo. Pivo som dopila, chcela som vrátiť pohár, vybaviť si neprijaté hovory a opäť sa vrátiť na miesto. Chalana vedľa mňa som teda poprosila, či by mi to miesto postrážil. Mala som viac neprijatých hovorov, než som za takú dobu mohla predpokladať. Jeden aj od mojej kamarátky. Zavolala som jej naspäť a povedala som jej, že som na koncerte. Tá na mňa hneď vybehla, že ako to, že som na koncerte, keď som s nimi mala zapiť svoje narodeniny. No nič zvláštne, že človek sa dozvie od iných, čo chcel vlastne robiť v sobotu večer, kde byť a s kým. Hovor skončil teda veľmi rýchlo a viac som to neriešila. Nech sa všetci aj urazia pre mňa, za mňa. Ja si budem robiť to, čo chcem ja a nie sa v sobotu opiť  ,, že teda na to zdravíčko'' a pokaziť si celý večer a aj nasledujúci deň. Vrátila som sa dovnútra na lavičku a chalan, čo mi miesto strážil sa dal so mnou do rečí.

Prešli sme dopredu k pódiu. Začal sa koncert. Geniálne dve hodiny. Speváka sme ani domov nechceli pustiť.  Zaspievala som si, vyskákala som sa a cítila som sa naozaj úžasné, keď som vedela, že ako patriot tam  nie som sama. Niekedy sa človek cíti sám aj keď je obklopený desiatkami ľudí. Ja, napriek tomu, že som tam prišla sama som sa tak necítila. Spájalo nás vlastenectvo a vedomie, že nám osud našej krajiny nie je ľahostajný. Nezmeníme ho síce tým, že budeme skákať a kričať na koncertoch. Ale už len to, že si to uvedomujeme je veľké plus. Veľké zmeny sa neuskutočnia zo dňa na deň a ani z roka na rok. Ja som len bola rada, že som tam s niekým komu niečo hovorí heslo ,, Za Boha, za národ.'' Som šťastná, že som tam stretla normálnych slušných ľudí. Som šťastná, že napriek nádche a piatim odmietnutiam som sa nedala odradiť, a aj môj hlas znel v dave. Som šťastná, že konečne som svojim pánom ja a nedám sa strhnúť väčšinou. Radšej budem aj sama, ale budem si žiť pre to čomu verím. A už len príchodom na tento koncert som urobila prvý krok ku tomu, aby som si našla ľudí zmýšľajúcich rovnako. ,, Jeden národ, jeden hlas. Teraz je ten správny čas. Ťahajme aspoň chvíľu všetci spolu za povraz.''

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?